Historicity of Philoponus´ Critique of Aristotle
DEJINNOSŤ FILOPONOVEJ KRITIKY ARISTOTELA

Klement Mitterpach
2016 Konštantínove listy/Constantine s Letters  
MITTERPACH, Klement. Historicity of Philoponus´ Critique of Aristotle. The study points to the question of identity of Byzantine philosophy in its relation to Ancient Greek philosophy as it can be exemplified on John Philoponus´ work. Significance of Philoponus´ commentary rests in his remarkable affinity to modern critique of Aristotle´s explanation of nature. Aristotle´s treatise on heavens, its composition and intention exemplifies that Philo-ponus´ critique unintentionally evades the
more » ... y evades the possibility of inquiring into the very own, philosophical, meaning of Aristotle´s explication. It also determines the way we enable ourselves to follow Aristotle´s decisive articulation of the concept of motion, change and nature. The question of eternity and finitude of the world in Aristotle can lead us today to reconsideration of the meaning of historicity as well as physicality of the world. abstrakt: MITTERPACH, Klement. Dejinnosť Filoponovej kritiky Aristotela. Príspevok na príklade Jána Filopona poukazuje na otázku identity byzantskej filozofie vo vzťahu k antickej gréckej filozofii. Význačnosť Filoponovho komentára spočíva v jeho pozoruhodnej afinite s modernou kritikou Aristotelovho výkladu o prírode, jeho koncepciou fyziky. Na príklade Aristotelovho pojednania o nebi, jeho kompozícii a zamerania, je možné ukázať, že Filoponova kritika nezámerne obchádza možnosť skúmať vlastný, filozofický zmysel Aristotelovho výkladu. Ten určuje aj spôsob, akým sme vôbec schopní sledovať rozhodujúce Aristotelove artikulácie pojmov pohybu, zmeny a prirodzenosti. Otázka večnosti a konečnosti sveta u Aristotela môže dnes viesť k obnoveniu úvahy o zmysle dejinnosti ako aj fyzikality sveta. Dejinnosť byzantskej filozofie Byzantskú filozofiu možno dnes okrem iného vidieť ako príležitosť pochopiť povahu a zmysel možnosti súčasnej konfrontácie s antickou gréckou filozofiou. Byzantskú filozofiu možno rámcovo chápať ako "filozofické myslenie vo východnej časti Rímskej ríše, nazývanej Byzantská ríša, kde dominovali grécky jazyk, grécka filozofia a grécke umenie, ktoré kontinuálne pokračovali 1 Príspevok vznikol ako súčasť riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0039/14 Témy byzantskej filozofie a ich reflexie na Slovensku. Dejinnosť Filoponovej kritiky Aristotela Konštantínove listy 9 / 1 (2016), pp. 136 -148 ••• | 137 | a tvorivo pretvárali antické grécke dedičstvo." 2 Z tohto hľadiska byzantské myslenie predstavuje vlastne príklad otvoreného, explicitného prehodnocovania antickej gréckej identity vôbec. Čo vlastne znamená prehodnocovať väzbu na antickú filozofiu v súčasnosti, resp. je toto ohliadanie sa späť iba súčasťou "kultúry" humanisticky orientovaného prieskumu "našich koreňov", ktoré si treba príležitostne pripomenúť, alebo ide o príklad, na ktorom sa môžeme učiť, čo vlastne znamená konfrontácia s filozofiou minulosti, s dejinnosťou (filozofie) vôbec? Byzantská filozofia nebola iba implicitným využívaním gréckeho intelektuálneho dedičstva. Spôsob, akým sa k nemu hlásila mal povahu priamej konfrontácie s otázkou, čo vlastne znamená grécke myslenie v kontexte, ktorý vyzýva k jeho prehodnoteniu. Išlo nielen o "predlžovanie" tejto tradície ako tomu bolo u filozofov, ktorí sa ku gréckemu mysleniu priamo hlásili ako k vlastnému živlu ich myslenia (novoplatonici), ale o byzantskú snahu "transformovať" grécku filozofiu, t. j. zapojiť ju do záväzkov, ktoré sa identifikujú s úlohou demonštrovať jej nový zmysel a zároveň z nového hľadiska indikovať (práve preto v antickom duchu) a korigovať jej vlastné "inkonzistencie". Pozoruhodné je, že tento "nový" zmysel skúmania sa v byzantskom myslení chápe ako naplnenie vlastných antických ambícií a princípov, a preto ako nahliadnutie, ktoré má ambíciu objaviť ich vlastný, resp. "pravý" zmysel, s presvedčením, že samotnej antike, ktorá zahajuje takto principiálne koncipované skúmanie, zostal neprístupný. Preto nemožno povedať, že išlo o konfrontáciu medzi starým a novým, ale skôr o konfrontáciu dvoch rôznych spôsobov nadväzovania na grécku filozofickú identitu, teda, o konfrontáciu dvoch rôznych spôsobov ako sa identifikovať s gréckym filozofickým myslením. Nejde teda iba o historickosť jednej epochy, ale o dejinnosť ako konštituent vlastnej filozofickej identity Byzancie. Byzantskú filozofiu možno teda chápať ako príklad dejinnosti, ktorá je postavená na konfrontácii s antikou a zároveň ako príležitosť skúmať motivácie, a najmä omnoho nesamozrejmejšiu a o to prekérnejšiu otázku zmyslu, resp. legitimizácie takejto konfrontácie dnes. Je dokonca príležitosťou rozpoznať v jej byzantských komentároch kritické postoje, o ktorých sa zvykneme domnievať, že patria až veku vyslovene "nového", ako zvykneme označovať počiatok nášho dnešného novovekého chápania záväzkov poznania sveta, ktoré pripomínajú tie antické, zdá sa, už iba "podľa mena". Nepochybne však podobne ako v prípade Byzancie, pristupujeme v tradícii novovekej vedy k tým antickým ako ich praví uskutočnitelia. Z pohľadu filozofie by sme sa však mohli pýtať, či je antika filozoficky práve historickým iniciátorom alebo, naopak, zároveň aj dejinne navždy práve iniciátorom "nového" filozofického myslenia, a opakovať tak "egyptsky" ambivalentné hodnotenie antiky, ktoré formuluje Platón v Timaiovi ako vetu o večnom detstve Grékov, ktoré nepozná "staré myšlienky". 3 Predovšetkým je každé ohliadnutie za konfrontáciami s antikou príležitosťou všimnúť si, že jeho dôvodom nie je potvrdzovanie nejakej historicky nevyhnutnej kontinuity s antickým myslením. Naopak, konfrontácia s antikou je skôr sama otáznou, a až vďaka tomu vôbec umožňuje pýtať sa, do akej miery je naše chápanie zmyslu filozofie v antickom duchu nevyhnutnou mierou diskontinuity európskeho myslenia vôbec. Je preto skôr mierou našej dnešnej schopnosti chápať, do akej miery dokážeme vôbec myslieť inak, a to napriek dnes už všeobecne (práve "historicky" a vedecky) akceptovanému presvedčeniu, že už vďaka "historickému" odstupu vlastne dnes nie je možné nemyslieť inak, resp. že v kontexte skutočnosti a problémov, ktoré v antike neexistovali, nie je možné myslieť znova v antickom duchu. Otázka, či to vôbec dokážeme, či vôbec dokážeme myslieť inak, by práve preto v kontexte tohto presvedčenia nemala zmysel. Možno 2 ZOZUĽAK, Ján. Výskum byzantskej filozofie a jej prieniku na Veľkú Moravu. Pri príležitosti 1150. výročia príchodu svätých Konštantína (Cyrila) a Metoda. In Filozofia, roč. 68, 2013, č. 9, s. 790. 3 PLATÓN. Timaios. Praha 1996, s. 21. Je pochopiteľne otázkou, či toto "detstvo" budeme chápať ako primát vstupu do vedy, alebo naopak ako vždy znovu oživujúce sa chápanie vlastnej skutočnosti vedy. Klement Mitterpach | 138 | ••• Konštantínove listy 9 / 1 (2016), pp. 136 -148
doi:10.17846/cl.2016.9.1.136-148 fatcat:tai2yacfcjenzjgwrju2ks6iba